Pokora

Keď Ježiš vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou: "Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí."

On mu povedal: "Prídem a uzdravím ho."

Stotník mu odpovedal: "Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: "Choď!" – ide; inému: "Poď sem!" – tak príde; a svojmu sluhovi: "Urob toto!" – on to urobí."

Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal: "Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. Hovorím, - vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve." (Mt 8, 5-11)

Slovo, ktorým má Ježiš uzdraviť, prirovnáva rímsky dôstojník k vojenskému rozkazu. On sám vie, čo znamená rozkazovať: vie, že ten, kto má príslušnú právomoc, riadi vojny a mení tvár sveta, bez toho, aby niekam chodil. Vie, že ten, kto skutočne rozhoduje, nemusí nikam bežať. Tí, čo sú na bojovom poli tí plnia rozkazy, o ničom nerozhodujú. Rozhoduje sa niekde inde: slovom. 

Dôstojník nehovorí: i já mám právomoc, a preto rozkazujem, ale trochu prekvapivo: i já podlieham rozkazom (teda nie: mám právomoc, ale podlieham právomoci), a preto tu rozkazujem. V Kafarnaume rozhoduje stotník (dôstojník). Ale kdesi ďaleko je císar alebo prinajmenšom miestodržiteľ, ktorý ho sem poslal a dal mu toto poslanie. A tento obraz teraz prenáša na Ježiša: hovorí o ňom nielen, že môže liečiť slovom, ale zároveň predpokladá, že Ježiš sám je tiež ten kto má od niekoho vyššieho poslanie, kvôli ktorému sa teraz potĺka v rovnakom zapadákove ako tá rímska posádka. 

Tento dôstojník (stotník) má vo svojej právomoci iných i tohto chorého sluhu. A mohol mu rozkazovať, lenže dnes by mu to mohol rozkazovať, a nič  by sa nezmenilo na tom, že sluha zostane ležať a stonať.  Dokonca by mu sám ako jeho veliteľ mohol rozkázať: Uzdrav sa! Ale sluha by sa mu neuzdravil. Sluha je v jeho kompetencii, ale len odtiaľ potiaľ . Sú veci a oblasti, na ktoré je právomoc rímskeho dôstojníka príliš krátka. Tohoto sluhu už má na povel akási iná vyššia inštancia. Iná sila. Choroba, bolesť a smrť... tam slovo obyčajného dôstojníka nedosiahne. Ale ten dôstojník si predstavuje a verí, že existuje akási ešte vyššia a ešte dôležitejšia oblasť, v  ktorej rozkazuje Ježiš. 

Keby sme povedali, že utrpenie a smrť nemajú posledné slovo, môže to znieť ako otrepaná kresťanská fráza, ale tento dôstojník chce od Ježiša, aby to posledné slovo teda vyslovil. Teraz hneď. 

Stotník seba označuje pred Ježišom za nehodného. Vidieť však, že sa jednalo o človeka, ktorý bol osobne ušľachtilý (stará sa o svojho chorého sluhu) a asi patril k bohabojným pohanom, ktorí prijali Božie starozákonné zjavenie. Odtiaľ asi jeho poznanie, že ľudská moc je v podstate modlou pred Bohom a tým je tiež vysvetlená jeho pokora pred Kristom: "nie som hoden.."

Vidíme na stotníkovi, že náboženská pokora je pravdou,  ktorá neponižuje, ale vedie k bohatému obdarovaniu.

Dnes máme rôzne poistenie: pre prípad choroby, úrazu, cestovania.. Ale je tým už dosiahnuté u všetkých ľudí pochopenie pre sociálne otázky, porozumenie pre každú núdzu blížneho? K tomu je treba osobného záujmu a nesebeckej pozornej  lásky ako u stotníka. Ako málo je tejto pozornej lásky i medzi nami kresťanmi, napr.  ku starým ľuďom, príbuzným, ku spolupracovníkom v zamestnaní, k susedom.. Mám záujem o týchto ľudí a čas pre nich?