Homília na 32. nedeľu cez rok A

AI My ľudia sme akosi od prirodzenosti prokrastinátormi. Toto moderné slovo označuje tých, ktorí odkladajú vážne veci na neskoršie a radšej sa zaoberajú vecami menej podstatnými. Je to, ako keď čakáme na autobus, ktorý ale mešká. Na svetelnej tabuli na stanici je vypísané, že koľko asi minút. A my sa rozhodneme namiesto čakania na nástupišti, využiť čas radšej inak, príjemnejšie; a odídeme. Keď sa potom vrátime, autobus je preč. Takto nejako to môže dopadnúť aj s naším životom ako celkom. Stále si myslíme, že máme ešte čas, veď "autobus" tu ešte nie je. Koľkí však s prekvapením zistili, že keď autobus prišiel, oni tam neboli. Jeho dvere sa ale zatvorili a on odišiel bez nich.

KE Dnešné evanjelium končí slovami:"Preto bedlite, lebo neviete ani dňa ani hodiny".

DI Aby sme boli pripravení, k tomu Pán Ježiš zodpovedal starý židovský zvyk zo svadby. Vrcholnou udalosťou svadobnej zábavy bola chvíľa, keď si snúbenec prišiel pre nevestu, aby ju priviedol do svojho domu. Zvyčajne snúbenec prichádzal do domu snúbenice po západe slnka. Sprevádzali ho jeho priatelia. Keďže však snúbenica nevedela presne, kedy jej budúci manžel príde, bolo treba na neho čakať. Niekedy mohol prísť až v noci a čakanie sa predĺžilo na bdenie. Snúbenica ho očakávala so svojimi priateľkami. Oni mali so sebou olivové lampy, ktorými mali svietiť cestou do ženíchovho domu. Ich lampy dávali svadobnému sprievodu určité čaro.

V podobenstve, ktoré Ježiš povedal, päť dievčat predpokladalo, že sa snúbenec môže oneskoriť a preto si zobrali aj olej do zásob. Druhých päť toto nepredvídalo. Mali len olej v lampách. Keďže dlho čakali, minul sa im. Vo chvíli, keď prišiel ženích, už oleja nemali. Utekali ho kúpiť, už bolo žiaľ neskoro. Svadobný sprievod bol už u ženícha a dvere boli zatvorené. Ani búchanie im nepomohlo.

Preto buďme radšej pripravení, aby nám nie autobus, ale Boh, keď raz príde - ako nám to hovorí dnešné evanjelium v podobenstve o desiatich pannách - nezatvoril pred nosom dvere a my - aj napriek tomu, že sme na tento moment čakali - ostaneme navždy vonku.

PAR Čo to ale konkrétne znamená byť pripravený? Je iste veľa spôsobov ako byť pripravený. Prvým je žiť verne v rutine a maličkostiach každodenného života. V obyčajnosti každého dňa máme množstvo príležitostí na robenie dobra: láskavé slovo, dobrý skutok, nepatrná pomoc. Nič dobrého, čo urobíme, nám nebude nikdy zabudnuté. Naše dobré skutky okrem toho, že pomôžeme nimi iným, nám samým pomôžu spoznať lepšie Boha a tak sa pripraviť na stretnutie s ním.

"Buď pripravený!", hovorí mne i tebe, brat, sestra, Ježiš. Dvere nebudú pre teba otvorené stále. Jedného dňa sa zatvoria. Dnes sú však ešte otvorené. Vojdi teda. Napríklad tým, že budeš žiť svedomito tú všednosť každého jedného dňa. Alebo tým, že si naladíš uši pre hlas tých, ktorí ti chcú dobre. Niekedy môže byť ten hlas silný, tvrdý a prísny. Inokedy jemný, láskavý ba až vystrašený.

MY V roku 1791 zomrel za záhadných okolností vynikajúci hudobný skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart. Mal 36 rokov. Krátko pred smrťou ho navštívil jeden neznámy muž a poprosil ho, aby mu skomponoval pohrebnú omšu, ktorá ako povedal, by bola hodná génia akým bol Mozart. Mozart ju napísal, ale zomrel skôr, než ju mohol odovzdať objednávateľovi. Jeho priatelia sa zhodli na tom, že nie je žiadne iné vhodnejšie dielo ako toto Requiem, ktoré by uctilo jeho život, počas pohrebných obradov. Pri komponovaní Mozarta asi vôbec nenapadlo, že táto pohrebná omša zazneje prvý raz na jeho vlastnom pohrebe.

ADE Taký je život človeka. Nevieme dňa, kedy odídeme z tohto sveta. Nikto z nás nemá na stole kalendár z dátumom svojho odchodu do večnosti. Dokážeme veľa. Chceme dokázať ešte viac a zrazu nás navštívi smrť. Bodaj by aj na našom pohrebe mohlo zaznieť naše vlastné Requiem, ktoré si komponujeme celý život z našich skutkov. Aby mohlo ukázať radosť a bolesť života, ale predovšetkým silnú nádej a vieru vo večnosť.

Všetkých Svätých

AI Hľadal som svoje meno v knihe so svätými. Čo myslíte našiel som ho? Nenašiel. Svätého Ľubomíra som tam nenašiel. Čím to je ? Asi ešte taký nebol vyhlásený za svätého. V seminári jeden starší kňaz, ktorý má na starosti diecéznu knižnicu v Nitre mi raz povedal, že je taký svätý a volá sa sv. Irenej. Tak som sa potešil.

(Hľadali sme si niekedy svoje meno v kalendári? Našli sme ho? Myslím, že sme sa našli. Hľadali sme aj v cirkevnom medzi svätými? Našli? Možno niektorí našli a niektorí nie.. Prečo? Čím to je že NIE?)

KE Dnešným sviatkom si chceme pripomenúť tých, čo svojím životom oslávili Božiu dobrotu a Boha samého.

DI Kto sa môže stať svätým? Čo znamená svätosť? Čo je sväté?

Biblia nám chce dať odpoveď na otázku kto je svätý. Odpovedá že svätý je Boh. Starozákonné svedectvo je jasné Boh je Svätý (hebr. "kadôš" vyjadruje myšlienku oddelenosti od všetkého profánneho. )Svätosť podobne ako všemohúcnosť, dokonalosť je vlastnosť Božia.

Svätosť sa vnímala pred príchodom Krista dvojakým spôsobom. Na jednej strane je oblažujúcim zážitkom blízkosti samého Boha v prírode, dejinách. Na druhej strane je Bohu vlastná nesmierna vznešenosť, ktorá ho od nás vzďaľuje. Neprístupný Boh však sám prekonáva vzdialenosť, ktorá ho delí od stvorenia, ukazuje sa človeku a ľudu, ktorý si vyvolil, s ktorým chce uzatvoriť zmluvu. Sám oslovuje ľud vyvolením a posväcuje ho. Tak zmyslom celého SZ ako aj nového je posvätenie: život bez hriechu, zachovávanie Zákona a život dokonale zasvätený Bohu je znakom, hlavným prejavom Svätosti Božieho ľudu. Neviaže sa len na vonkajšiu obradnú očistu ale sa stáva zdrojom skutočnej dôstojnosti, ktorá zaväzuje a vedie k mravnej svätosti.

Iba Ježiš Kristus je celkom svätý. Cirkev nazýva aj ľudí svätými , ak sa nechajú radikálne preniknúť Kristovým svetlom. To sa deje často až po bolestnom procese, pretože toto svetlo sa podobá ohňu, ktorý oddelí nečistotu od zlata. Cirkev nazýva svätými aj predmety, ktoré sú zvláštnym spôsobom určené pre Boha a bohoslužbu, a tak zvlášť poukazujú na Boha. Vovádzajú do sveta transcendencie.

PAR Ľudia, ktorí sa milujú, majú radi, si dávajú dary, napr. kytičku kvetov alebo niečo pekného, majú v sebe zaľúbenie a vyhľadávajú vzájomnú blízkosť. Najväčším darom pre kresťanov je Božia milosť - Božia priazeň, Božia láska.

Svätí, to sú tí, ktorí už žijú Pri Bohu. To sú tí s ním spojení láskou, ale sú zároveň spojení s tými, ktorí k nim patria. To sme my, ktorí ešte žijeme formou pozemského života. Oni túžia po tom, aby sme sa i my dostali, tam kde sú oni. Úcta ku svätým je vlastne úcta a oslava Boha, oslava jeho milosti, ktorá pôsobí v ľuďoch. Keď čítame ich životopisy, keď vnímame ich život, človeka to priamo prebúdza k nadšeniu, k horlivosti, k nasledovaniu. Ako milí sú mnohí svätci a ako sa ľudia tešia na oslavu ich sviatkov (sv. Mikuláš - deti i rodičia sa tešia, sv. František - Františkovia, Sv. Štefan -zábavy.( "pištovia") J , sv. Lucia, sv. Valentín - zaľúbení..atd.

MY Svätí pôsobia jedinečným kúzlom. Nenáročnosť a nezištnosť ich robia milými, dobrovoľné asketické cvičenia a vysoké stupne modlitby náš nútia k úcte, ale tiež nás odrádzajú,( napr. sv.Ján Mária Vianey - aby som tiež jedol splesnené zemiaky?). Zdá sa nám, že svätosť je určená len pre dokonalých čudákov? A pritom Sv. Pavol nazýva kresťanov všeobecne svätými, hoci poznal ich ľudskú slabosť rovnako ako svoju vlastnú..

ADE Svätorečenie nerobí svätca svätým, ale je to verejné uznanie Božieho pôsobenia v niektorom človeku. Je nekonečne viac svätých, než ich bolo Cirkvou uznaných často po dlhom procese svätorečenia. (Pre veľký počet svojich oficiálnych svätých by bola svätosť obmedzená len na týchto ľudí. Oni však majú svoje popredné miesto). Cirkev však má mnohých nemenovaných a neznámych svätých, ktorí sú povolaní od Boha a idú vo svojom živote za týmto povolaním.

To je povzbudenie pre nás, keď narážame na svoju nedostatočnosť a na svoje hranice..

29. nedeľa cez rok A - corona 2. vlna

AI Neviem, aký pocit prežívate, keď sa dozviete o zbohatlíkovi, ktorý z pozície svojej moci oberie niekoho o to, čo mu patri? Napr. ho vyhodí z domu a sám sa do neho nasťahuje. Ako straka, ktorá obsadí miesto druhého vtáka a hrdí sa, že je vo svojom. Komunisti to tak robili za bývalého režimu. Žali, čo nesiali, požívali dobrodenia z vecí, o ktoré sa ani trocha nezaslúžili. Takéto správanie je časté v každej dobe a vždy sa nájdu takí, ktorí vedia vydolovať zo situácie to najlepšie pre seba samých. Ťažko nám je pochopiť, ako môžu byť spokojní vo svojom svedomí, keď užívajú veci, o ktoré orabovali niekoho iného a keď sa ten iný zviecha v bolesti, pretože mu neostalo nič.

KE Uvedomujeme si však, že tým najokradnutejším zo všetkých okradnutých je Boh?

DI Možno sa nám to nechce veriť, ale je to tak. Ako sa spozná vlastníctvo nejakého človeka? Čo hľadáte, keď chcete posúdiť, komu patrí vec, ktorú ste našli? Hľadáte stopy po vlastníkovi. Hľadáte monogram. Hľadáte jeho obraz. Do kníh si vlastníci dávajú vyraziť svoju pečiatku tzv. Ex libris - knižnú značku, aby nálezca vedel komu kniha patrí.

Boh má svoj obraz na mnohých veciach. Je vtlačený do stvorenia, predovšetkým do človeka. Človek patrí Bohu, pretože je na ňom jeho obraz. Niektorí tento jeho obraz popierajú, lebo nechcú patriť Bohu. Iní ho majú v sebe vymazaný, lebo bolo veľa okolností, ktoré sa o toto vymazanie zaslúžili. Sú však aj takí, ktorí tento obraz ešte v sebe neobjavili.

PAR "Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu!" Tieto slová z nedeľného evanjelia nás, milí priatelia, upriamujú na jednu tému, ktorá by mala byť veľmi dôležitá pre toho, kto chce zo seba vybudovať čestný charakter a kto si svoj život chce postaviť na správne zoradených hodnotách. Je to téma lojality. Lojalita je krásna vlastnosť a tomu, kto ju má nikdy nebudú chýbať priatelia. Je tomu tak preto, lebo lojalita je vernosť človeka voči tomu, kto mu urobil dobre; je to vďačnosť srdca za dobro, ktoré mu bolo preukázané. Lojalita je bezvýhradná oddanosť človeku ideálu či spôsobu života, o ktorého hodnote je človek presvedčený. Mať lojálneho človeka za priateľa je vzácna vec, pretože si môžeme byť istí, že nás nikdy nezradí a že nám bude verný za každých okolností.

Lenže nie každá lojalita je požehnaním. Môže sa stať, že človek, či skupina ľudí, ktorej sme sa rozhodli byť verní, sa zopsuje, a že hodnoty, ktoré zastávala na počiatku opustí. Mali by sme zostať lojálni i potom? Je lojalitou napríklad vzájomný obdiv zlodejov? Alebo tajomné puto, ktoré drží pohromade mafiu? Alebo solidarita v priateľstvách, kde niektorí členovia fetujú alebo drogujú a iní mlčia, lebo veď sa predsa nepatrí bonzovať? Alebo mlčanie členov firmy, kde sa robia nekalé praktiky? Toto nie je lojalita.

Lojalita musí mať svoje pravidlá a tým najdôležitejším je to, ktoré nám dnes v evanjeliu predstavuje Ježiš: "Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu!" Inými slovami: "Cisár, či ľudia, alebo skupiny ľudí majú právo na našu lojalitu, ale iba vtedy, keď oni sami sú lojálni tej najvyššej autorite každého z nás - Bohu. Ak títo ľudia nesledujú jeho prikázania a zákony, naša lojalita im nemôže patriť." Je jasné, že takýto postoj nie je vždy ľahký, no naše svedomie môže občas od nás žiadať i hrdinstvo.

MY Franz Jägerstätter sa narodil r. 1907 v Rakúsku a bol vychovávaný ako katolík. Na mladom Franzovi nebolo nič mimoriadneho, čo by naznačovalo, že v sebe nosí odvahu mučeníka. Bol bežným mladíkom, ktorý mal len základné vzdelanie a ktorý sa neskôr stal obyčajným robotníkom.

V istom období svojho rastu však akosi náhle dozrel. Stal sa veľmi zodpovedným a aj svoje náboženské presvedčenie začal brať veľmi vážne bez toho, že by to bol preháňal. Oženil sa s dievčaťom ktoré sa volalo Anna a narodili sa im tri deti.Práve v tom čase sa Európa začala zmietať vo vojnovom konflikte. Začínala II. svetová vojna. Franz mal vtedy 32 rokov. Jedného dňa mu prišiel povolávací rozkaz. Mal slúžiť v Hitlerovej armáde. No jemu bolo dávno jasné, čo spraví, ak k takéto niečomu príde. Jasne sa rozhodol pre "nie". Že k Hitlerovej armáde sa nepripojí.

Takéto rozhodnutie bolo v tom čase dosť neslýchané a z pohľadu sveta to bolo vlastne rozhodnutie k samovražde. Priatelia sa ho snažili prehovoriť." Nemôžem narukovať", odpovedá jednoducho." Prečo nie?", pýtajú sa." Preto, lebo moje presvedčenie je, že táto vojna nie je spravodlivou vojnou. Bolo by preto pre mňa nesprávne, aby som sa k nej pridal. Bolo by to proti môjmu svedomiu." "Pozri, koľkí sa pridali. Prečo by si sa nemohol aj ty?, trvali na svojom jeho priatelia." Čo robia iní, to je ich vec. Ja zodpovedám za svoje svedomie. Mám len jedno svedomie. Nemôžem si dovoliť vyhodiť ho von oknom." "Lenže kde je tvoja lojalita voči tvojmu ľudu, tvojej krajine, tvojej zástave?", pokračovali." Nepochopte ma zle. Mám rád môj ľud, a tiež milujem svoju krajinu. Lenže je tu aj vyšší zákon - zákon Boží. A tento Boží zákon mi hovorí, že táto vojna je zlo." "Pozri sa", ktosi z nich pokračoval, "jediné, čo sa od teba žiada je poslúchnuť. Konečne, veď tú vojnu si ty nerozpútal, a teda ty nie si za ňu zodpovedný." "To je pravda", hovorí Franz, "lenže ja aj napriek tomu mám svoje svedomie. A toto mi hovorí, že jedného dňa sa budem musieť zodpovedať za všetko, čo som urobil. V ten deň sa nebudem môcť schovať za nikoho, ani za moju krajinu, ani za moju zástavu." "Á, tak ty si myslíš, že si lepší, ako všetci tí, čo odišli do vojny a ktorí práve teraz riskujú svoj život na fronte!"" Mýlite sa. Nič také si nemyslím. Naopak, viem veľmi dobre, že som slabý, zbabelý a hriešny. Avšak aj napriek tomu sa nemôžem zúčastniť na tejto vojne bez toho, že by som nestratil svoju integritu a svoj vnútorný pokoj." "Lenže naši náboženskí predstavitelia nevyšli so žiadnym jasným prehlásením proti vojne. Chceš povedať, že poznáš situáciu lepšie, ako oni?" "Samozrejme, že nie. Jediné, čo hovorím je to, že ja sám ako kresťan sa musím nechať viesť svojím vlastným svedomím. A to je, že do vojny nejdem. "Ale nehovor. Akonáhle dáš na seba vojenskú uniformu a do svojich rúk vezmeš zbraň, budeš zmýšľať celkom inak. Hneď zabudneš na všetky tieto svoje bláznivé myšlienky", hovorí mu jeden starý vojak. "Pre mňa jestvujú veci, ktoré sú mi ďaleko vzácnejšie, ako uniforma alebo nejaké vojenské vyznamenanie". "A čo to je?", pýtajú sa. "Pre mňa najcennejšou vecou na svete je odhodlanie nemať účasť na páchaní zla." "Je toto tvoja posledná odpoveď?" "Áno, toto je moja konečná odpoveď", odpovedá Franz.

Franz vedel veľmi dobre, čo ho čaká a aké budú dôsledky jeho rozhodnutia. Po istom čase bol zatknutý a odvedený do väzenia. Tam sa ho všemožnými prostriedkami pokúšali priviesť k tomu, aby zmenil svoje rozhodnutie. Dokonca aj jeho manželka ho prosila, aby zmenil svoje rozhodnutie. Avšak všetko toto bolo bez úspechu. Franz svoje rozhodnutie nezmenil. Nakoniec bol sťatý vo väzení 9. augusta 1943. (Franz Jägerstätter bol vyhlásený za blahoslaveného 26. októbra 2007 v katedrále v Linzi).

ADE "Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu." Myslím, že v dnešnej na mieste cisára je štát, štát, ktorý možno ani nie je až tak veľmi proti Bohu (?) ako skorej bez Boha. Je to štát, ktorý svoje zákony už nestavia na zákonoch Božích. A pre kresťanov tu vzniká dilema: nakoľko zachovávať zákony, ktoré sú morálne zlé.

No táto dilema sa neodohráva len vo vzťahu k štátu. Vo svete je toľko malých cisárov, ktorí si robia nároky na naše svedomie. Môže to byť strana, firma, škola či klub. Všetci títo sa uchádzajú o našu lojalitu, každý z nich si robí právo na našu vernosť. Ostáva nám len dúfať, že tak ako Franz, aj my budeme pokladať za najvyššiu hodnotu vernosť nie nejakému cisárovi, ale Bohu.

Požehnanú nedeľu a týždeň Vám prajem. 

Nedeľná homília 5. pôstna  - káznička

5. pôstna nedeľa rok A - karanténna 2020

AI        Všetci vieme, čo to znamená zablúdiť. Možno zablúdiť v lese, vo veľkomeste, na ceste. Zablúdenie je stratenie správneho smeru. Riešením je zvyčajne návrat. Motorista, ktorý zablúdil v neznámom prostredí a nemá pri sebe mapu, či navigáciu, vráti sa na miesto, kde odbočil zo správnej cesty. Určí si správny smer a cestuje ďalej.

KE       Pôstne obdobie nás nabáda, aby sme si uvedomili svoje poblúdenia vo vzťahu k Bohu. Pokánie nás vráti na správnu cestu. Ježiš nám ukazuje správny smer života

DI       Pôstne nedele cyklu "A" sú veľmi špecifické. Tematický veľmi na seba starostlivo nadväzujú. Je to tak preto, lebo pôstne obdobie je záverečným obdobím prípravy dospelých katechumenov na krst. Slávnosť krstu sa koná na veľkonočnú vigíliu, v predvečer Veľkonočnej nedele. Katechumeni majú poslednú možnosť si zvážiť serióznosť svojho rozhodnutia stať sa nasledovníkmi Kristovými.

Prvá pôstna nedeľa nám predstavuje myšlienku pokúšania. Každý nasledovník je vystavený pokušeniu, postaviť sa na stranu zla, opustiť cestu dobra. Rozhodnutie vyhýbať sa pokušeniu nie je rozhodnutie jednorazové. Ale bude vyžadovať neustále každodenné rozhodovania. Znovu a znovu.

Druhá nedeľa je o premenení Pána na vrchu Tábor. Boj ktorý prežíva nasledovník Krista, nie je samoúčelný, ale ho čaká odmena.

Tretia nedeľa je o smäde a túžbe po vode. Iba ten môže byť pokrstený, kto túži byť pokrstený. Bez túžby by nebolo nič. Iba ľudia, ktorí túžia po vode a po jedle, budú nasýtení.

Štvrtá nedeľa je o uzdravení slepca. Ježiš, sám otvára naše oči, aby sme videli, on chce aby sme videli dobre, správne. To je jeho osobná túžba, aby sme boli zdraví.

Piata nedeľa je o vzkriesení Lazára. Lazár bol už v hrobe, už zapáchal, ale ani toto nie je pre Ježiša beznádejný prípad, neriešiteľný. Aj človeku už v rozklade je schopný darovať život. Kristus dáva aj tomu najväčšiemu hriešnikovi nový život ak po ňom túži.

PAR        Vo svatom písme sú 3 miesta vzkriesenia ľudí Ježišom. Jairova dcéra, Naimský mládenec a Lazár. Jairova dcéra bola ešte v rodičovskom dome, Mládenec mimo domu, ale ešte nie v hrobe. Lazár už 4 dni v hrobe. Predstavuje situáciu človeka, ktorého sa hriech úplne dotkol, prenikol, naplnil ho celého. Je to prípad najhorší. Už zapácha. A jeho príbuzní už stratili všetku nádej. Niektorí však ešte dôverujú, preto volajú a prosia Ježiša o zásah.

Tento stav je veľmi vážny, zlý. Sú to narkomani, celkom sa ponorili do svojej závislosti. Je to stav alkoholikov, kt. stratili svoju dôstojnosť, všetku vôľu. Je to stav obetí hriechov proti sexualite, obetí podvodov, klamstiev, krádeží... Každý hriech má v sebe moc priviesť nás k rozkladu, keď si nedáme včas pozor.

Pre Ježiša ani tento prípad nie je neriešiteľný. Ježiš kriesi aj zapáchajúceho Lazára. Vzkriesenie je možné pre každého, no treba o život stáť. O niekoľko dní budeme sláviť veľkonočné tajomstvo. Budeme uvažovať ani nie tak o Kristovi ako o sebe samých, kvôli ktorým Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych.

Čo je potrebné aby som mohol byť vzkriesený? Najdôležitejšie je poznanie a uznanie svojho stavu. - "Pane, veď ja sa už rozkladám, ja nie som už taký bravúrny, ako som si myslel." Priznanie si pravdy, že som v hriechu... Spoznaj svoj stav a kajaj sa!

MY          Potrebujeme aj my vzkriesenie - duchovné i telesné. Duchovným vzkriesením je odpustenie hriechov. Musíme si uvedomiť, že ležíme v hrobe hriechov. Musíme tieto hriechy pred Bohom vyznať a ľutovať, prosiť Boha o ich odpustenie. Bez tohto duchovného vzkriesenia nie je možné ani vzkriesenie na konci časov.

V tomto čase nám Cirkev ponúka tam, kde by sa jednotliví veriaci nachádzali v bolestnej nemožnosti prijať sviatostnú pomoc, nech sa pripomenie, že dokonalá ľútosť, vychádzajúca z lásky k Bohu, milovanému nadovšetko, vyjadrená v úprimnej prosbe o odpustenie (takej, akú je v danom okamihu penitent schopný vyjadriť) a ktorú doprevádza votum confessionis, teda dôrazné rozhodnutie pristúpiť k sviatostnej spovedi,* keď to bude možné, dosahuje odpustenie hriechov, a to aj smrteľných (por. KKC, č. 1452).

ADE        Nepremárnime teda šancu týchto dní. Aby sme ďalej neblúdili ale našli správnu cestu domov, k sebe, k svojim blízkym a k Bohu. Amen.

* Bez zmeny zostáva pre platné rozhrešenie nevyhnutnosť votum sacramenti zo strany jednotlivého penitenta, teda predsavzatia vyspovedať sa v patričnom čase z jednotlivých ťažkých hriechov, ktoré v danom okamihu nebolo možné vyznať (por. kán. 962, § 1 CIC).