Veľkonočné obdobie

4. Veľkonočná nedeľa rok A 

Nedeľa dobrého pastiera

AI       Kňaz mal päťdesiatku. V kostole dostal kyticu ruží. Cestou z kostola jeden dospievajúci povedal na túto akciu neslušné slová. Viacerí kamaráti sa hlasno zasmiali. Jeden z prítomných rázne zareagoval: Myslím, že nevieš, čo hovoríš. Tá kytica nebola od Teba. Vidím, že máš iné hodnoty života v obľube...Ja som na nášho duchovného otca hrdý... ja som pri gratulácii v duchu ďakoval Bohu za nášho kňaza...a prajem si, aby stál pri mne, keď budem raz zomierať... Drahí Boží priatelia, koľko podobných slov, koľko sprostých rečí a hlúpych poznámok sa kňaz napočuje alebo ani o tom nevie, čo veriaci z farnosti povedia na svojho kňaza ...

KE       Potrebujeme ešte kňaza? Na čo nám je kňaz??? K čomu je nám dobrý?

DI        Najnovší katechizmus katolíckej cirkvi o kňazstve hovorí, že je to sviatosť, cez ktorú v cirkvi naďalej pokračuje až do konca časov poslanie, ktoré Kristus zveril svojím apoštolom. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Delí sa do troch stupňov: biskupi, kňazi, diakoni.

Vo vyvolenom izraelskom národe si zvolil jeden z dvanástich kmeňov Léviho kmeň. Vyhradil si ho pre liturgickú službu a sám Boh sa stal jeho dedičným podielom. Kňazi boli ustanovení ako zástupcovia ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy.

Také kňazstvo bolo ustanovené na ohlasovanie Božieho slova a k obnovovaniu spoločenstva s Bohom prostredníctvom obety a modlitby. Neprinášalo však spásu,. Jediná Kristova obeta všetkých posvätila priniesla spásu. V Cirkevnej službe sviatostného kňazstva je sám Kristus prítomný ako veľkňaz výkupnej obety.

Úlohou kňaza je:

A)- predovšetkým povinnosť hlásať všetkým Božie evanjelium - Iďte do celého sveta a hlásajte evanjelium celému stvoreniu.

B)- zjednocovať veriacich ohlasovaním evanjelia a udeľovaním sviatostí

C) - pôsobiť ako spolupracovníci biskupa vo farnostiach jeho diecézy. Lebo biskup nemôže byť všade, pracujú kňazi samostatne v jednotlivých farnostiach. Biskup si slobodne volí, koho vysvätí na kňaza a rozhoduje, kto kde bude farárom a kaplánom.

Kresťanská viera a spoločenstvo viery v cirkvi by vôbec neboli možné, keby nám nikto nekázal o Bohu, Ježišovi Kristovi a o našej spáse, keby sa nikto nestaral o bohoslužbu. Nie je možné toto všetko prenechať náhode. Preto sa kresťania nestávajú kňazmi na základe vlastného rozhodnutia, ale sú kňazmi ustanovení, sú tým úradom poverení, sú do neho menovaní a poslaní. Tak to bolo aj v dobre apoštola Pavla, on posiela spolupracovníkov do cirkevných obcí.

PAR       Bola doba keď byť kňazom bolo vysnívané povolanie pre inteligentných veriacich kresťanov. Kňazi mali veľa práce, kostoly boli plné. Slovo a rady kňazov mali váhu. Ľudia im odplácali láskou, rozhodne však veľkým rešpektom. Kňazi boli oporou spoločenstva veriacich v obci a to zase oporou svojim kňazom.

Dnes sa situácia zmenila. Kostoly už nie sú tak plné ako skôr. Slovo a rady kňazov platia, len ak sú presvedčivé. Miesto lásky a rešpektu sa kňazi stretávajú často len s posmechom a pohŕdaním. Kňazstvo sa dnes už neradí k vytúženým povolaniam. Zároveň počty kňazov sústavne klesajú. Kňaz verí dúfa, miluje ako všetci ostatní. Potrebuje odpustenie vo sviatostnej spovedi, sviatosti udeľuje, ale potrebuje ich tiež ako ostatní veriaci. Slovo Božie, ktoré nám ohlasuje a vysvetľuje, musí najskôr on sám pozorne vypočuť a vziať si k srdcu. Jeho kňazské svätenie mu pri poslednom súde nezjedná žiadne prednostné postavenie. Kňaz sa od nás líši tým, že má plniť určitú úlohu vo svojej farnosti.

Kňazské svätenie je slávnosť pri ktorej biskup vkladaním rúk na určitého kresťana ho verejne poveruje kňazskými úlohami. Je sviatosťou v katolíckej cirkvi. Kto bol raz za kňaza vysvätený, zostáva ním po celý život, i keby bol svojho úradu zbavený, svojich povinnosti v určitom spoločenstve alebo zosadený z kňazského úradu.

MY       Aký má byť kňaz dneška? Karol Rahner to v závere svojej knihy Modlitby života píše:

• Kňaz sa bude opierať viac o svoju vieru v Boha, dobrý príklad, silu Ducha
• Nebude zamestnancom, ktorí si odpracuje len to svoje, ale bude človekom živej viery, neochvejnej nádeje, úprimnej lásky
• Kňazské povolanie je charizma, je dar od Boha
• Do kňazstva kňaz musí investovať, vložiť celý svoj život, so všetkými svojimi úspechmi i neúspechmi
• Bude si vážiť a ceniť každého i keď sám bude spoločensky a politicky bezvýznamný
• Bude človekom na ktorého sa možno spoľahnúť a zdôveriť
• Vo svojej "hlúposti" bude brať na seba ťarchy a bremená druhých
• Vlastným životom bude dokazovať, že sebaodriekanie z lásky k Ukrižovanému je možné a že jedine toto nás skutočne oslobodzuje.
• Bude mať odvahu zostať bezmocným
• Bude človekom, ktorého povolanie sa len horko ťažko obháji pred svetom
• Jeho úspešnosť bude zahalená Božím tajomstvom
• Dá víťaziť Bohu i keby sám podľahol
• Uvidí milosť pôsobiť i tam, kde nemohol udeliť sviatosť.
• Bude presvedčení, že je Božím poslom a sluhom napriek tomu, že Božie milosrdenstvo pôsobí i mimo neho i bez neho.
• Súhrne môžeme povedať, že kňaz bude mužom s predobnutým srdcom. Bude pôsobiť vo svete odcudzenom Bohu. Bude človekom ktorá verí, dúfa, miluje. Bude baránkom medzi vlkmi,kde sa nezvíťazí ani mocou, ani fyzickou silou, ale slovom, dialógom, mocou Ducha a Láskou. Bude si vedomý, že nemá na všetko hotové a jasné odpovede. Nemal by stratiť záujem o radosť a humor, nemala by ho opúšťať skutočná radosť, prameniaca z vnútornej slobody a sily. Berie na svoje plecia starosť o životy druhých, aj keď je sám ustatý...

Kňaz vie, čo má robiť Je požehnaním pre farnosť, keď je vytvorená spolupráca medzi kňazom a veriacimi. Sú farnosti, kde je kňaz odbremenený od rôzneho náradia, pretože opravy, údržby budov,chod bohoslužieb majú v rukách laici, ktorí si uvedomujú svoju hodnosť. Konzultujú veci s kňazom, radia sa sním a on im veľkodušne žehná ich iniciatívam. Škoda však, že si často veční kritici neuvedomujú že vedľa nich žije človek, ktorí sa za nich modlí. Prosí Boha o požehnanie, za ich zdravie, spásu duše, za pokoj, za lásku..Odprosuje Boha za ich verejné i skryté hriechy, za zanedbanie dobra, za zlobu v osobnom i spoločenskom živote. Ďakuje Bohu za nich, za každodenné dobrá a milosti, za ktoré ľudia neďakujú. Berú a prijímajú ich ako samozrejmé veci. Škoda ze počuť z úst veriacich, a v poslednom čase aj detí..., hlúposť na adresu celibátu, života bez ženy, bez detí, bez rodiny...!!!!A pritom celibát kňaza, život bez ženy je požehnaním pre celú farnosť. Je krásne, keď si to uvedomujú ženy vo farnosti a chránia si spolu s mužmi česť, dobré meno svojho kňaza. Kňaz nerozpráva o nevere manželov svojej farnosti, nečistej príprave snúbencov na manželstvo, o zlej výchove v období dospievania.

Kňaza uráža, keď príde na koledu a v jeho prítomnosti veriaci si robia posmešky z druhých kňazov, útočia na neho za chyby a nedostatky iných, krivo ho obiviňúju a vyčítajú veci ktoré nespadajú do jeho povinností. Kážu mu robiť veci, na ktoré do farnosti nedostal poverenie a nie sú jeho prvoradým poslaním. Žiadajú si právomoci akoby boli rovnocenní kňazovi v jeho kňazskej službe.

Kňazovi ťažko padne mnoho vecí ale musí ich prehliadať, trpezlivo znášať, odpúšťať, zabúdať na urážky a poníženia, pretože si uvedomuje že jeho poslaním nie je sa hádať ale ohlasovať Božie evanjelium, ľudom dávať svoje srdce prebodnuté z lásky k nim, k ich dušiam. Prebodnuté a prebodávané ich surovosťou, zlobou, hlúposťou, drzosťou... Trpezlivo znáša ich krutosti z lásky ku Kristovi.

ADE      Kňaz v živote zažije množstvo zaťažkávacích skúšok. Žiadna však nie je tak zlá, ako rozpor medzi povinnosťou hlásať Božie slovo a zážitkom osobnej nedostatočnosti vo viere. Ľudia, ktorí berú za nás takú skúšku, nám dávajú dôvod aby sme si ich ctili. Žiaden prorok starého zákona netrpel pod ťažkosťou od Boha udeleného poverenia ako Jeremiáš: Zvádzal si ma Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a premohol. Som na posmech celý deň, každý sa mi posmieva.! Niečo z toho prežíva i dnes každý kňaz, každý biskup, každý diakon, každý, kto zastáva v cirkvi úrad a berie svoje povolanie vážne. Amen.

3. Veľkonočná nedeľa rok A 

AI        Každý z nás sa mení. A to je dôvod, prečo svoju minulosť vidíme po čase inak. Svoju minulosť vo svetle toho, čo sa teraz deje v našom živote, neustále prehodnocujeme a interpretujeme ju nanovo. Čo sa zdalo v minulosti horou, nám zrazu pripadá ako krtinec. Čo sa nám zdalo v danej chvíli ako náhodné stretnutie, sa po čase ukáže, ako najdôležitejšie stretnutie nášho života. Dosť často sa nám stane, že zmysel našej skúsenosti alebo zážitku v čase, keď sa udeje, sa nám zdá nejasný. Na to, aby sme ho pochopili, si musíme počkať. A zrazu to príde, po čase vo svetle nových skúseností alebo nového poznania sme zrazu schopní vec pochopiť.

KE      V známej udalosti o emauzských učeníkoch, sa dvaja učeníci krvopotne snažia pochopiť zmysel udalosti, ktorú práve zažili, a to Ježišovu smrť.

DI        Opustia Jeruzalem a utekajú od neho ako od miesta, kde ich nádej zažili poslednú porážku. Keď sa k nim na ich ceste pridá cudzinec, porozprávajú mu svoj príbeh sklamania. Ježiš, v ktorého dúfali, že vyslobodí Izrael, je teraz mŕtvy. V Ich príbehu je jasné len jedno, a to, že dve veci jednoducho nejdú dohromady - ich nádej v Ježiša a Ježišova smrť. Smrť Ježiša zničila všetky ich nádeje a zanechala ich zúfalými, zmätenými a bezmocnými.

Učeníci boli presvedčení, ako väčšina z nás, že ak nedosiahnu to, v čo dúfajú do smrti, v smrti samotnej alebo cez ňu už nedosiahnu. Keď si mŕtvy, už je pre všetko príliš neskoro. Smrť je koniec nádeje v splnenie akéhokoľvek prísľubu. Preto učeníci smútia nielen za Ježišom a nad jeho smrťou, ale smútia aj nad smrťou svojho vzťahu s ním a vlastne nad smrťou všetkých svojich očakávaní. Nič, v čo dúfali, sa už nesplní. Všetko je skončené. A oni sú už len ex-učeníkmi mŕtveho proroka. S tvárami, ktoré až príliš odrážajú ich príbeh všetkým, ktorí sa do nich zahľadia.

Keď s rozprávaním svojho príbehu skončia, začína rozprávať cudzinec. Pozve ich, aby sa pozreli na svoju minulosť znova, no tento raz vo svetle Písma. Toto dáva ich príbehu úplne novú interpretáciu. A potom ich vyzve, aby sa na Kristovu smrť pozreli ako na čosi, čo bolo úplne podstatné pre jeho oslávenie. Podľa cudzinca nebola Ježišova smrť krachom jeho misie, ale jej dosiahnutím, splnením, zavŕšením.

Zdá sa, že jeho výklad zabral. Ich zrak sa začína vyčisťovať a ich srdcia znova zapaľovať. Ich odpoveďou je, že ho pozvú, aby zostal s nimi a sadol si s nimi k stolu. Cudzinec súhlasí. Keď sa posadia k stolu, lámu spoločne chlieb. V tom sa im cudzinec odhalí, a to tým, že sa im dáva: dáva sa im v lámaní chleba. A oni ho spoznajú: je to On, vzkriesený Ježiš. Vzkriesený Ježiš im vo svetle ich novej skúsenosti s ním, keď ho zažijú ako Pána, pomôže pochopiť nielen ich minulosť, ale dá im aj novú budúcnosť. Svetlo Veľkonočnej nedele prežiari v nich spätne tmy Veľkého piatku a všetko je to zrazu celkom iné.

PAR        Príbeh emauzských učeníkov je jedným z tých príbehov, ktoré v nás zarezonujú okamžite. Je tomu tak preto, lebo každý z nás hneď cíti, že to je o ňom. Je to príbeh o živote, ktorý sa nám občas môže tak zamotať, že aj my sa - podobne ako emauzskí učeníci - začneme pýtať: Kde tu je Boh? Záleží Bohu vôbec na mne? Má vôbec niečo zmysel? Načo je alebo bola dobrá táto choroba, táto zrada, táto nehoda, táto smrť môjho blízkeho? Prečo mi Boh nepošle aspoň nejaké znamenie, že je blízko? Keby som vedel, že je Boh pri mne, určite by som bol schopný tolerovať a znášať čokoľvek. Ale takto?

Možno aj nám sa stalo čosi podobné: ťažká situácia, hľadanie zmyslu, tma. A tu zrazu do nášho života príde nejaký cudzinec a my za jeho pomoci, tak ako emauzskí učeníci, zrazu začneme veci vidieť inak.

MY      Aj my sa, milí priatelia, stretávame každú nedeľu ( stretávali sme sa dosiaľ a dúfame, že sa čoskoro zas stretneme cez nedele v kostole), aby sme slávili eucharistiu: aby sme načúvali Božiemu slovu a lámali spolu chlieb. Ježiš medzi nás prichádza nie ako cudzinec, ale skôr ako ten, ktorý nám v slove a vo sviatostiach dáva novú nádej, aby sme boli schopní postaviť sa tvárou v tvár k svojej budúcnosti s novou vierou v neho. Príbehy nás, ktorí sa na eucharistii schádzame, sa možno nelíšia od príbehov dvoch učeníkov z Emauz. Snáď aj my sme naplnení sklamaním. A možno aj my máme minulosť, ktorá nám nedáva žiaden zmysel. No každý z nás je pozvaný, aby svoj príbeh porozprával Pánovi, aby ho počúval, keď k nemu hovorí vo svojom Slove, aby ho rozpoznal v lámaní chleba. Ak to urobíme úprimne, možno aj my podobne ako emauzskí učeníci - konečne pochopíme svoju minulosť inak, a to tak, že do svojej budúcnosti vykročíme s novou nádejou a s ohňom v srdci.

ADE       Nezažili si aj Ty, brat, sestra, niečo podobné? Kto bol pre teba ten cudzinec, ktorí ti v náročných chvíľach tvojho života pomohol zorientovať sa, nájsť zmysel, vrátiť ti nádej a postavil ťa znova na nohy? Komu si bol takýmto cudzincom ty?

2. veľkonočná nedeľa - nedeľa Božieho milosrdenstva

AI        Každý rozumný človek niečo očakáva od života. Niektoré očakávania sú ľuďom spoločné, iné rozdielne. Sú závislé od rozličných životných okolností. Iné od života očakáva mládež, iné starí ľudia. Iné zdraví, iné chorí ľudia. Iné bohatí, iné chudobnejší. Život ale prináša aj čosi, po čom nikto netúži. Život prináša rozličné rany!

KE       S ranami na svojom oslávenom tele sa zjavuje aj Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní.

DI        A práve pohľad a dotyk na Ježišove rany si dal ako podmienku apoštol Tomáš, aby uveril v jeho zmŕtvychvstanie. Tomáš bol apoštolom, ktorý neveril, ktorý pochyboval. A kvôli tejto svojej vlastnosti si vyslúžil zlú reputáciu a zlé renomé. Dokonca sa stal menom pre tých, čo ktorí neveria a ktorí pochybujú. Nazývame ich neveriacimi alebo pochybujúcimi.

            Ale Tomášova postava ľudí odjakživa fascinovala. Často na neho hľadeli ako na pochybovača. Je to však akási nespravodlivosť voči Tomášovi.

Zdá sa, že Tomáš nepochyboval o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych. On pochyboval o tom, že oni jeho spoluapoštoli, ho videli. On im neveril. Prečo? Možno sa začal pýtať sám seba: "Ak ste videli vzkrieseného Pána, tak

• prečo potom stále sedíte v bezpečí tejto hornej miestnosti?
• Prečo ste hneď po tom, ako ste sa s ním stretli, neopustili túto miestnosť a nebežali to povedať celému svetu?
• Prečo to, čo ste videli, vás nejako výraznejšie neovplyvnilo, nezmenilo váš život?

PAR      Tomáš vlastne ani nie je pochybovač. Je to človek, ktorý hľadá skúsenosť. Neuspokojuje sa s tým, že by uveril, čo mu rozprávajú iní. Chcel by sám vidieť, uchopiť, dotknúť sa.

              Tomáš chce vidieť rany a jazvy. Iba taký Ježiš - doráňaný a zjazvený - môže byť pravým Ježišom. Týmto spôsobom nám Tomáš stanovil kritérium na rozoznávanie pravého Ježiša a jeho nasledovníkov od "Ježišov" falošných. Tým kritériom sú rany a jazvy. Tieto znaky sú dôkazom jeho a ich hodnovernosti. Človek môže veľa toho nahovoriť a vykonať veľa obdivuhodných skutkov, no až utrpenie za to, čo hovorí, dáva jeho slovám a zmýšľaniu hodnovernosť.

              Aj my, ak sme verní Kristovi, budeme mať na sebe rany a jazvy.

•     Budú to rany spôsobené bojom so sebou samými. Bojom o svoj rast, o sebadisciplínu, o zanechanie života v istej neresti, o odstránenie nejakej slabosti... 
•  Budú to jazvy spôsobené nám inými. To sú jazvy, ktoré sa udeľujú v prenasledovaniach. Medzi nami je veľa ľudí s jazvami tohoto charakteru: vy, starí páni a dámy, ktorí ste prežili v dobách totality svoje za to, aby ste mohli praktizovať svoju vieru. Iná sám Pán vie o všetkých vašich jazvách. Zaslúžite si za to našu úctu. Verte, že Pán vám to nezabudne. 
• Budú to jazvy spôsobené našou snahou o žitie lásky a obetavosti. Tým, že budeme iným chcieť pomôcť pri prinášaní ich bremien a krížov, tým, že budeme slúžiť iným v ich biede a nedokonalostiach.
• Budú to jazvy, spôsobené bojom o zachovanie vernosti vo vzťahu, napríklad v manželstve alebo komunite. Pri ukázaní prvých ťažkostí vo vzťahoch máme pokušenie utiecť: a to preto, lebo sa bojíme rán. Útek nie je dôkazom vernosti vzťahu a toho, že nám na tom záleží. Rany sú. Ukáž mi rany a ja ti poviem, ako ti na vzťahu a na ľuďoch, o ktorých sa jedná, záleží.
• Budú to jazvy udelené nám za našu vernosť ideálu, napríklad za spoločné dobro, za národ, za presadenie nejakej verejnoprospešnej vízie. Ľudia nechápu obetavcov. Ak budete v tom chcieť vytrvať, čakajte rany.

MY        Tak, ako Kristus trpel a trpí s nami, aj my máme trpieť s inými. Zachovávanie prikázaní nás ešte nerobí nasledovníkmi Krista. Nasledovníkmi Krista nás robia až rany.

               Jedna legenda hovorí o istom rehoľníkovi, ktorí, sa snažil o rast v nasledovaní Krista. Prišiel k nemu istý človek a ponúkol mu svoju pomoc. Rehoľník sa ho pýta, kto je. On na to, že je Kristus. Rehoľník ďalej: Kde máš kríž? Ja Krista bez kríža a rán nepoznám.

ADE        Modlime sa ku Kristovi: "Pane, daj nám schopnosť dokazovať svoju lásku k tebe a k ľuďom aj ranami, keď to bude nevyhnutné."